Kežmarský štít

Kežmarský štít  (2556m) je najvyšší vrchol v severovýchodnom ramene Lomnického štítu vo Vysokých Tatrách. Od Lomnického štítu ho delí Vidlový hrebeň. Rázsocha Lomnického štítu sa v Kežmarskom štíte delí na juhovýchodné rameno, ktorého dominantou je Huncovský štít. Na severnom ramene dominuje Malý Kežmarský štít. Hrebeň sa končí Veľkou a Malou Svišťovskou. Je najvyhľadávanejším a veľmi náročným horolezeckým terénom. Jednou z najkrajších vo Vysokých Tatrách je jeho približne 550 metrov vysoká južná stena, ktorá spadá do Skalnatej doliny.

Južná stena Kežmarského štítu

Keďže ležal v niekdajšom chotári mesta Kežmarok, dostal pomenovanie podľa neho. Je viacero hypotéz o etymológii názvu Kežmarok. Jedna z nich hovorí, že meno mesta je odvodené z Kevesmark, podľa hunského vodcu Keve, ktorý tu niekde v okolí padol. Je to však len fantázia. Iné hypotézy vychádzajú z východo a západogótskeho slova kasen (očariť, nadchnúť), hornonemecky kosen. Mark znamená les, alebo horský pasienok. Kežmarok mohol znamenať očarujúci les alebo čarovnú horskú pastvinu. Pravdepodobne toto môže byť pôvod jeho názvu. Jestvuje aj iná hypotéza. V latinčine sa objavuje názov forum Caseorum (Caseoforum, Caseopolis), ktoré znamenajú trhovisko so syrom, čomu zodpovedá aj neskoršie nemecké meno mesta Käsmark. Sú aj iné.

Kežmarský štít

Pôvodne štíty v tejto oblasti aj s Lomnickým štítom zastrešoval spoločný názov „Kežmarské vrchy“. Prvý samostatný názov Mutter (Matka) alebo Grossmutter (Babka) bol v protiklade k Lomnickému štítu, ktorý volali Dedo. Mnohí obyvatelia si zamieňali názvy Huncovského a Kežmarského štítu. Súviselo to s polohu, keď ležal v tom alebo inom chotári. Po úprave chotárnych hraníc v roku 1863 ostali južné svahy štítu v huncovskom chotári, severné pridelili Kežmarku. Boli dvaja majitelia, ale úradne sa štít volal Kežmarský. Traduje sa, že prvý na jeho vrchol vystúpil Dávid Fröhlich. Zachoval sa Fröhlichov opis jeho túry, na ktorú sa vybral s dvomi priateľmi. Hoci nemenuje štít, na ktorý vystúpil, predpokladá sa, že to bol práve Kežmarský štít. Bolo to, ako píše „okolo Jána, v júni 1615“. Výstup, pravdepodobne, na tejto štít opísal aj Vroclavčan Daniel Speer (1636 – 1707), ktorý v roku 1654 študoval na kežmarskom lýceu. Išiel rovnakou trasou ako pred nim Dávid Fröhlich. Opísal ho anonymne vo svojom cestopise Ungarischer oder Dacianischer Simplicissimus (Ulm 1863). Ďalší opis túry uverejnil Samuel Weber, evanjelický farár v Spišskej Belej v ročenke Uhorského karpatského spolku za rok 1890. Vystúpil naň z Huncovskej kotliny. Našli sa záznamy o výstupe J. G. Pawlikowského z Lievikovej kotliny (30. júla 1877), Ferenca Bogdányiho a L. Jägera s vodcom Martinom Spitzkopfom (14. augusta 1877) a Dr. Michala Greisingera, Ladislava Alexandra Mednyánszkeho a Alexandra Adolfa Gábriela z Doliny Bielej vody cez Veľkú Svišťovku a Huncovskú kotlinu (3. júla 1889) a mnohé iné. Prvými návštevníkmi v zime boli na vrchole Günter Oskar Dyhrenfurth a Alfred Martin 8. marca 1906.

Kežmarský štít v zime

Tatranské štíty si obľúbili extrémni lyžiari, ktorí sa pohybovali vo vysokohorskom teréne na začiatku 20. storočia. V osemdesiatych rokoch 20. storočia už lyžovali v strmých žľaboch so sklonom 60°. Vlado Tatarka (1945 – 2001) ako prvý zlyžoval Kežmarský štít západnou stenou s pokračovaním cez Cmiter do Skalnatej doliny. Bolo to 8. mája 1988. Tento výkon je doteraz považovaný za najťažší prvozjazd vo Vysokých Tatrách.

Popis výstupu:

Zo Skalnatého plesa vystúpime sutinovým úbočím Huncovského štítu na jeho vrchol. Odtiaľ pár desiatok metrov zostúpime na strane Huncovskej kotlinky zostúpime do Huncovského sedla. Následne prevažne hrebeňom a zčasti úbočím Kežmarského štítu vystúpime na jeho vrchol. Zostup je možný viacerými smermi. Rovnakou cestou ako výstup, cez Huncovské sedlo do Skalnatej doliny, alebo cez Malý Kežmarský štít a hrebeňom na Veľkú Svišťovku a po Tatranskej magistrále späť na Skalnaté pleso.

 

Theme provided by Danetsoft under GPL license from Danang Probo Sayekti