Výstup na Mnícha

Pre slovenského horského vodcu je túra z klientom na Mnícha (2068m) veľmi zriedkavou udalosťou. Slovenskí turisti ešte stále neobjavili krásy poľských Tatier. Tento nádherný výstup na ostrú vežu, ktorá sa týči nad plesom Morkie okom sme podnikli s mojimi dlhoročnými klientami Martinom a Kiťou, jeho dcérou.

Skorý ranný nástup nám umožnil vyhnúť sa davom sviatočných turistov, ktorí túto vyhľadávanú lokalitu v lete doslova berú útokom. Ďalším príjemným uľahčením bola možnosť vyviezť sa autom až kúsok pod chatu Schronisko Morskie oko. Odtiaľ sme za ešte príjemnej teploty stúpali po žltej značke nad pravým brehom najväčšieho plesa v Tatrách. Silueta Mnícha sa kúpe v raňajších lúčoch slnka priamo pred nami. Ťažko uveriť, že sa na túto "ihlu" dá vyliezť. Kúsok pod nami na sviežozelenej lúke sa pasú tri jelenice, nad nami sa predvádza kamzík a aj dva svište sa vyvaľujú na kameňoch a vyhrievajú si kožuchy na slniečku. Hotové "Tatranské safari". Po hodinke výstupu odbočujeme na červenú značku ktorá vedie na Chalubinského bránu. Na tom sa ale dlho neohrejeme, lebo po chvílke sa už odpájame a začíname stúpať neznačkovaným chodníčkom pod západnú stenu Mnícha. Cestou sme doslova obkolesení stádami kamzíkov. Je to nečakané v tejto najviac navštevovanej doline na poľskej strane Tatier. Nad sebou vidíme už náš cieľ. Z tejto strany je omnoho prívetivejší, ale je jasné, že zadarmo to nebude. Predbieha nás skupinka poliakov. Vyberajú si úplne nevhodnú líniu a lezú bez prilieb rozbitým terénom, čo spôsobuje pád pomerne veľkého množstva kameňov. My sa vyberáme sice trochu dlhšou, ale podstatne bezpečnejšou trasou, nehovoriac o tom, že sme vystrojený tak, ako sa na takýto terén patrí. Postupne skupinku pred nami doženieme a predbiehame ich. V oklieštenej zostave, keď Martin triezvo vyhodnotil svoje možnosti pri pohľade na hladké platne nad nami, s Kiťou prebojujeme niekoľko desiatok naozaj obtiažnych metrov a zastaneme na samotnom vrchole. Ten pozostáva z hladkej naklonenej plošiny o rozmeroch 2x4 metre. Všade okolo nás je vzduch. Hloboko pod nami sa zrkadlia nádherné plesá Czarny staw a Morskie oko. Keby sa Hohenlohe pred viac ako storočím trochu viac snažil mohli byť ešte na Slovenskom území. Hranica medzi Uhorskom a Poľskom vtedy bežala stredom Morského oka. Obdivujeme aj Zadný (alebo ako ho slováci nazývaju "Druhý") Mních. Je to veža v hlavnom hrebeni vysokých Tatier na hranici Slovenska a Poľska, ktorej strmé línie sú veľmi podobné našemu vrcholu. Rysy - najvyšší vrchol Poľska sú tiež ako na dlani. Ale treba myslieť na návrat. Moje obavy sa potvrdzujú. Mních sa na nácvik spúšťania na lane nehodí. Presvedčiť Kiťu, že nie je na svete nič lepšie, zábavnejšie a bezpečnejšie ako sa nechať spustiť z vrcholu Mnícha, je úloha viac než náročná. Po hodnej chvíli "predýchavania" sa nakoniec Kiťa vydáva na svoj prvý "zlaňák". Prvý ide ztuha, ďalší už je viac v pohode. Pripájame sa k dole čakajúcemu Martinovi a spoločne bez problémov zostupujeme pod stenu.Niečo prehryzneme a rovnakou trasou schádzame na Morskie oko. Tam už pomaly začína hustnúť dav  turistov. Spláchneme smäd pivkom a Radlerom a autom schádzame do Lysej Poľany. Tentokrát cesta pripomína Václavák a my sme radi, keď sme už na Slovenskej strane Tatier, kde je o poznanie väčší kľud. Ďalšia pekná túra za nami!

Theme provided by Danetsoft under GPL license from Danang Probo Sayekti