Retro skialp

Každý skialpinista raz nejako začína. V dnešnej dobe to nie je problém. Outdoorové obchody praskajú vo švíkoch, regále sú plné výrobkov renomovaných značiek. Najťažšie je sa rozhodnúť akú vychytávku si vybrať. V časoch mojich začiatkov bola väčšina výstroje od známej firmy "Urob si sám".

Prvykrát som stál na lyžiach ako 16 ročný chlapec na lyžiarskom výcviku v Poráčskej doline. Lyže Suľov so šrubovacími hranami, kožené "lyžiarky" Botas, prvé neobratné oblúky. Napriek nedokonalej výstoji ma tento šport chytil za srdce. S troškou skúseností, ktoré sa na mňa za týždeň nalepili ma nasledujúci víkend zastihol vo Veľkej Studenej doline pod Malým Závratom. Trúfalý čin skončil našťastie len polámanou lyžou a následným zjazdom dolinou v tandeme na lyžiach môjho kamaráta Mareka, ktorý bol skúseným lyžiarom (niekedy si to vyskúšajte je to "zábava"). Táto prvá "skialpinistická" túra ma lapila do osídiel horského lyžovania už definitívne. Okrem občasných pokusov vylepšiť svoj lyžiarsky štýl na zjazdovke som väčšinu svojho lyžiarského "dospievania" absolvoval v žľaboch a na svahoch Vysokých, Západných a Nízkych Tatier. Metódou pokus - omyl (oblúk - pád), som sa postupne prehrýzol do štádia, že som bol schopný ako tak zlyžovať pomerne slušné zjazdy. Počas toho obdobia, kedže nablízku nebol nikdy žiadny tréner, sa mi pod kožu zadrela kopa zlozvykov. Moja lyžiarska technika nebola žiarivo dokonalá, ale to mi vobec nevadilo. Zážitok z asolvovanej túry nahradil všetko čo bolo treba.

Prvé lyže, ktoré sme používali v tých dobách boli obyčajné zjazdovky rôznych "vyhlásených značiek ako už spomínaný Súľov či Artis. Šrubované hrany postupne nahradili normálne hrany a do značiek sa postupne primiešali aj honosnejšie mená ako Elán či Blizzard, ktoré sa akýmsi zázrakom zatúlali až do Československa. Skialpové viazanie sme nemali a lyže sme hore kopcom nosili na batohoch. Potom nejaký domáci kutil vyrobil z plasového zjazdového viazania Marker G 30, plátku hliníka z ukradnutej poličky z vlaku a pántov na dvere "dokonalý" prototyp socialistického skialpového viazania. Stúpacie pásy bola špecialna oblasť, kde sa kreativite medze nekládli. Môj dobrý kamarát "Rumpeľ" mal to šťastie, že po otcovi zdedil originálne tulenie pásy z ozajstného tuleňa. My ostatní sme improvizovali ako sa dalo. Do dokonalosti to doviedol ďalší priateľ "Jogy". Jeho veta "majú síce slabý sklz ale bohovsky držia do kopca" pri predstavovaní ním vymysleného top modelu pásov z kovralového koberca, hovorí za všetko. Lyžiarky sme používali zjazdové. Zo začiatku ešte šnurovacie z kože, postupne sme prešli na plastové značky Botas či apgrejdovaný Botas Caber. Obidva mohli smelo slúžiť ako "Španielska čižma" v stredovekej mučiarni. Teleskopické paličky boli v sektore "sciene fiction", až do doby kým mi jeden známy predal z kusov hliníkových trubiek doma vyrobené exempláre, ktorých dominantnou vlastnosťou bolo, že sa skladali v tých najmenej vhodných okamihoch. Haršajzne sme vôbec nepoznali. Mali sme preto enormne silné paže, aby sme sa udržali na zľadovatelom svahu. A keď prituhlo, podobne ako dnes, sme vymenili lyže za mačky. Lavínová výstroj pozostávala z lavínovej šnúrky a zodpovednejší si pribalili aj lopatu na koks s odrezanou rúčkou. Lavínové sondy nosili len členovia Horskej služby. Boli zo železa a vážili asi kilo. Lavínový prístroj bol len jeden druh. Volal sa Berdin a okrem horskáčov ho nemal nik.

Dnes už mám tiež tie najnovšie výdobytky techniky. Všetko je ľahšie, funkčné, drahšie :-( a spoľahlivé. Je to fajn a som rád, že môžem brázdiť svahy našich a aj iných hôr bezpečnejšie. Možno aj ten môj štýl "opitý drevorubač" sa už trošku vylepšil. Ale nebyť týchto, skromných začiatkov plných nadšenia, radosti, pokory a vďačnosti, ktoré som s priateľmi prežil, nevedel by som tak oceniť vymoženosti, ktoré nám tento novovek skialpinizmu prináša. Vďaka za ne!

Theme provided by Danetsoft under GPL license from Danang Probo Sayekti